Zelená míľa - návšteva v cele smrti
Veľa ľudí trávi Vianoce s dobrou knihou. Mnohí z nich pri tejto príležitosti volia farebne a tematicky ladiacu literatúru a čítajú Vianočnú koledu alebo inú záležitosť s Vianocami v názve aj obsahu. A potom som tu ja, čo si uchlipkávam varené víno, zahrýzam linecké koláčiky, kochám sa pohľadom na svetielka a popri tom čítam...Stephena Kinga. A čo teda budem trocháriť, nebudem si vyberať knihu odohrávajúcu sa aspoň zo začiatku v príjemnom prostredí, keď sa môžem ponoriť do čítania o celách smrti, na skok od elektrického kresla.
Román Zelená míľa určite preslávilo aj jeho filmové spracovanie s Tomom Hanksom a Michaelom Duncanom. No nie každý vie (vrátane mňa pred prečítaním autorovho príhovoru) že Zelená míľa bola v čase prvého vydania špeciálnym prípadom neľudského týrania čitateľov. Stephen môže byť vlastne rád, že neskončil za toto mučenie sám na elektrickom kresle. Jeho agent mu totiž vnukol myšlienku písať román na pokračovanie, a on si pre tento účel vybral koncept, s ktorým sa už dlhšiu dobu pohrával počas bezsenných nocí a ktorým bol, tramtadadá, správne tušíte, nástrel Zelenej míle. Ďakujem hviezdam (a mojim rodičom, že tak dobre načasovali môj život), že dnes sa už Zelená míľa vydáva pekne pospolu, všetkých 6 častí v jednej nie príliš objemnej knihe. K dôvodom mojej vďačnosti sa vrátim neskôr. Teraz niečo o deji.
Príbeh Zelenej míle sa, dovolím si tvrdiť, už zaraďuje k tým notoricky známym. Šéf väzenského oddelenia so špecializáciou na trest smrti, Paul Edgecomb, prijme do svojej pohostinnosti obrovského černocha Johna Coffeyho, odsúdeného za otrasný prípad znásilnenia a vraždy dvoch malých dievčatiek. Dôkazy vravia jasne, o jeho vine nikto nepochybuje. John však pôsobí viac ako zmätené dieťa než ako bezcitný vrah, a po tom, čo sa Paul stane svedkom Johnovho nezvyčajného talentu, sa jeho pochybnosti prehlbujú čoraz viac. No dátum Johnovej prechádzky po Zelenej míli, chodbe potiahnutej zeleným linoleom a končiacej pri elektrickom kresle, sa nezadržateľne blíži...
Hoci sa dnes už Zelená míľa vydáva celá naraz, stále je rozdelená do šiestich častí, a tu sa vraciame k tomu, prečo máme ohromné šťastie, že sme nepatrili medzi jej prvých čitateľov. King totiž doviedol schopnosť "skončiť v tom najlepšom" k trýznivej dokonalosti. Každá časť začína pozvoľna, rozprávaním Paula Edgecomba, dožívajúcom v domove pre seniorov, ktorý vždy v úvode nechá čitateľa trochu si obkukať jeho súčasnú situáciu, než ho zase vezme na výlet do minulosti a do svojich spomienok. Každá zo šiestich častí teda postupne graduje k svojmu vlastnému malému vrcholčeku, a potom...klapka, koniec, balíme. V našom prípade teda stačí pretočiť stránku a pustiť sa okamžite do ďalšej časti, ale to utrpenie predchádzajúcich čitateľov muselo byť naozaj odsúdeniahodné!
Koncept románu na pokračovanie je cítiť aj v tom, že každá časť obsahuje "rekapituláciu". Nejde o 2stranovú osnovu s nadpisom "v predchádzajúcich častiach ste videli...", ale posledná, napínavá scéna z predchádzajúcej časti sa vždy zopakuje v nasledujúcej, spravidla po Paulovom úvode z prostredia seniorského centra. Môže to znieť otravne, čítať dvakrát tú istú stranu, ale verte že je to práve naopak, a čitateľove nervy, aj tak napäté ako rybársky vlasec s kosatkou na návnade, dostanú zabrať ešte viac. Jasné, môžete duplicitný odstavec aj preskočiť, ale podľa mňa to bez toho nie je ono, prídete o ten výnimočný charakter knihy.
King je všeobecne majster s hraním na nervy čitateľa, ale v Zelenej míli napätie graduje až neznesiteľne. Neviem, kedy som naposledy pri nejakej knihe toľko odbiehala očami na nasledujúcu stránku, aby som zistila, či sa už stalo to, čo čakám že sa stane. Vlastne sa čudujem že nemám očnú svalovicu. Aj v zdanlivo pokojnejších etapách príbehu Števo utrúsi tu a tam poznámku, ktorou naznačí ďalší vývoj deja, a príbeh sa potom nesie v duchu hesla "čakanie na niečo zlé je mnohokrát horšie ako samotná udalosť".
Jedna jediná vec mi v Zelenej míli nerezala do nôty, a tou bola absolútna, ničím neotrasiteľná sexuálna pripravenosť postáv, za každých okolností. Niežeby som im nedopriala, aby si popri všetkých tých hrozných veciach, ktoré musia vďaka svojmu tvorcovi zažívať, aj trochu pošpásovali. Ale neviem si pomôcť, nechápem ako je možné, že postavy Kingových kníh (nielen Zelenej míle, toto som pozorovala už vo viacerých) majú libido viagrou nadopovaného feromónmi nafetovaného kanca - nezáleží na tom, či mužovi práve zomrelo v náručí niečie dieťa, alebo či bol svedkom toho, ako niekomu pukli oči v lebke v dôsledku nevydarenej popravy - keď mu jeho manželka mávne, on jej zasalutuje v pozore (nie rukou, samozrejme) a ide sa na vec. Nie je to niečo, čo by mi dokázalo pokaziť celkový dojem z knihy, len by som uvítala, keby sa sexuálne scény odohrávali v trochu vhodnejších súvislostiach. Alebo Števo píše zo života a nič mu nezoberie chuť do jedla...a iných aktivít. Tabitha Kingová je v tom prípade veľmi šťastná žena.
Záver Zelenej míle je taký, aký je. Bola som z neho trochu smutná. Dobre, viac než trochu. Dobre, mala som asi aj v slzy v očiach. Okej, áno, priznávam, revala som ako onoho času fanynky na koncerte Kelly Family, keď Paddy spustil Angel. Toto so mnou nedokáže veľa kníh, ale Zelená míľa ma dostala na celej čiare. Napriek tomu musím povedať, že je to dobrý záver. Je realistický, odôvodnený a akékoľvek iné ukončenie príbehu by pôsobilo naivne a v konečnom dôsledku knihe ublížilo. Ak chcete hollywoodske happy endy, radšej sa do Kinga nepúšťajte. Ale ak chcete ďalší originálny, majstrovsky napísaný, kvalitný a strhujúci príbeh, vydajte sa na cestu po Zelenej míli. Obrazne povedané - neprajem vám elektrické kreslo!
Prajem príjemné čítanie! :)