Volanie o pomoc - nielen Kingom je horor živý
Prednedávnom som sa dostala k slušnej zbierke kníh staršieho dáta vydania. Ako som sa tak preňúravala rôznymi klenotmi a v hlave mi znela zvučka z Indiana Jonesa, naďabila som na tenkú brožovanú vecičku pomenovanú Volanie o pomoc. Názov som si prečítala až potom, čo moje oči prestali slintať pri pohľade na podnadpis "21 horrorových príbehov". Viem, oči nedokážu produkovať sliny a obočím sa nedá žmurkať, ale moju reakciu skrátka najlepšie vystihuje takáto zdanlivo nezmyselná veta.
Volanie o pomoc je antológiou kratučkých prác známych i menej známych autorov, ktorí nechajú zamilovaný pár radšej zhorieť zaživa v dome na úpätí strmého kopca s výhľadom na zlovestný les, než by ich pustili na tretie rande. Nájdete tu také zvučné mená ako Roald Dahl, Bram Stoker či Ray Bradbury, a popri nich aj spisovateľov, o ktorých som ja osobne síce nikdy nepočula, ale ich poviedky ma neuchvátili o nič menej ako tie od starých harcovníkov.
V dnešnej dobe, keď má Saw pomaly toľko častí, ako telenovela a deti zaspávajú s plyšovým Pennywiseom namiesto macíka, je určite náročné pokúšať sa vydesiť čitateľa a pritom sa vyhnúť otrepaným námetom. A napriek tomu má Volanie o pomoc čo ponúknuť aj súčasným rozmaznaným hororovým fajnšmekrom. Autori poviedok dokázali do krátkeho rozsahu (väčšina poviedok nemá ani 20 strán) napchať úctyhodnú úroveň temnej atmosféry a postupne gradovať ich dej až do prekvapivého a neočakávaného záveru. Teda, pred 30 rokmi pravdepodobne boli ich závery prekvapivé a neočakávané. Súčasného čitateľa, ktorý už všeličo videl a kadečo skúsil, napríklad Fitzeka a Cartera, treba vodiť za nos rozhodne dlhšie než 10 strán, aby ho koniec príbehu zanechal so sánkou medzi topánkami. Mne sa však páčila každá jedna z ponúkaných poviedok, a to aj napriek tomu, že v niektorých prípadoch som rozuzlenie tušila už po pár odstavcoch. George Fielding Eliot skrátka nemôže za to, že iný George niekoľko rokov po ňom preslávil mučenie za asistencie potkana po celom svete (mám na mysli G.R.R. Martina, no práve som si uvedomila, že aj Orwel si spojil škaredého hlodavca a spôsobovanie utrpenia. Georgovia majú čudné koníčky).
Všetkých 21 poviedok síce spája hororový (v časoch vydania ešte písaný s dvoma "r") nádych, no napriek tomu je každá zameraná na iný pôvod strachu. Harry a Portobello Road sú napríklad typické duchariny, zatiaľ čo Medená misa ani Nezvyčajný hrob nepotrebujú na vytvorenie ponurej atmosféry žiadnu ezoteriku a nadprirodzeno, vystačia si s ľudskou vynaliezavosťou zameranou nesprávnym smerom. Iné, ako napríklad Zrkadlo, zrkadlo, Porró alebo Ostrov tuleňov sa opierajú o starobylé legendy a povery. Poviedka Noemove deti má silný Kingovský charakter a mne pripomínala jeho poviedku Deti kukurice mixnuté s úvodom románu Beznaděj. Dlhý názov "Nikdy sa nezhováraj s cudzími chlapmi" vystihuje presne to, čo hlavná hrdinka urobí a prečo jej čitateľ bude celých 9 strán nadávať, gúľať očami a plieskať sa do čela. Viac strán tá poviedka nemá - naivná osamotená slečna viac ani nepotrebuje, aby sa dostala do riadneho srabu. No a ešte musím vyzdvihnúť poviedky Októbrová hra a Domáca - to sú také maličké, z prsteňa vypadnuté diamanty, ktoré sa skončia skôr, ako sa vlastne začali, len aby vás zanechali so zimomriavkami po celom tele a s neodolateľnou túžbou usporiadať spiritistickú seansu, vyvolať ducha autora a konfrontovať ho, či záver myslel tak, ako ste ho vy pochopili. V tejto knihe nie sú stránky vytapetované vypreparovanou ľudskou kožou (hoci jedna sa k tomu celkom blíži), ani nemá namiesto záložky odseknuté prsty, ale hororová atmosféra je krásne vykreslená pomocou náznakov, postupného zlovestného stupňovania deja, alebo naopak prudkým dejovým zvratom, ktorý možno nie je úplne šokantný, ale o nič menej efektný.
Na záver zlá správa, ktorú ste aj tak isto tušili od začiatku - Volanie o pomoc už v bežnom kníhkupectve nezoženiete. Napriek nespornej kvalite to asi nebol zase až taký trhák, aby túto útlu knižku vydávali znova a znova. Ale ak na ňu náhodu naďabíte v antikvariáte, bazári, alebo zistíte že si s ňou babička už roky podkladá krivú nohu stola, neváhajte a berte (a babičke podložte stôl niečím iným)! Je to taká jednohubka na jeden - dva pochmúrne zimné večery, ale kvalitou sa vyrovná ktorémukoľvek súčasnému autorovi. Áno, je čas to priznať - vychutnala som si ju úplne rovnako ako ktorúkoľvek Kingovu zbierku. Pádnejší argument už naozaj neviem predostrieť.
Prajem príjemné čítanie! :)