Tetovač z Auschwitzu - príbeh života z miesta smrti

     Zverstvá páchané počas Druhej svetovej vojny nám dnes, o takmer 80 rokov mieru neskôr, môžu pripadať vzdialené, priam až neskutočné. Náš životný štýl nás nabáda k tomu, aby sme si s pokojom vraveli, že nič podobné sa už stať nemôže. Veď ľudstvo sa poučilo, zločiny páchané nacistami sú celosvetovo odsudzované, história sa už nezopakuje. Rada by som tomu tiež bezhranične verila, ale stačí sa obzrieť na volebné výsledky, a istota ma opúšťa. 

    Nech bude na trhu akékoľvek množstvo kníh, ktoré popisujú problematiku vojny a podmienok v koncentračných táboroch, žiadna z nich nebude už "tá navyše". Kolektívna ľudská pamäť je neskutočne krátkodobá, a preto si ako jednotlivci musíme do omrzenia pripomínať, že nech nás súčasná pandemická situácia deptá akokoľvek, stále sme na tom dobre. Pretože iní ľudia v nie tak dávnej minulosti prežili hrôzy, do akých sa naša generácia, na vlastné šťastie, snáď nikdy nebude vedieť úplne vcítiť. 

     Jedným z nich bol Ľudovít "Lale" Sokolov, rodený Eisenberg, rodák z Krompách, syn drožkára, pracujúci v obchodnom dome, milujúci ženy, život a snívajúci o jeho možnostiach. Možnostiach, o ktoré prišiel ako 24-ročný, keď v domnení, že týmto činom zachráni svoju rodinu, dobrovoľne nastúpil na vlak, ktorý ho mal odviezť na neznáme miesto, kde bude vykonávať práce pre Nemcov. Tým miestom bol nechvalne známy koncentračný tábor v poľskom Osvienčime. Keď mu pod nápisom "Arbeit macht frei" vytetovali na predklatie číslo, jeho život sa skončil a začalo prežívanie. Ale Lale dal sám sebe sľub hneď na začiatku - urobí všetko preto, aby prežil. A tento sľub nadobudne ešte zúfalejšiu dôležitosť, keď na tomto strašnom mieste spozná svoju prvú (a poslednú) skutočnú lásku, krásne dievča menom Gita. Jej krstné meno je to jediné čo mu je ochotná prezradiť. Sama sa cíti byť viac číselnou položkou na zozname než ľudskou bytosťou. Napriek tomu, že jej láska k Lalemu jej vlieva do žíl odhodlanie a silu, detaily o svojej minulosti, vrátane bydliska a priezviska, mu je ochotná prezradiť, až keď sa raz z Osvienčimu dostanú. 

     Z názvu je jasné, akou profesiou bude Lale v koncentráku poverený. Hoci ho ničí spôsobovať bolesť svojím spoluväzňom, stane sa tetovačom - vyrýva na predlaktia čísla. Toto postavenie mu však otvorí nečakané možnosti, ako pomáhať ostatným - a Lale riskuje všetko, aby tých, ktorí vďaka kúsku chleba navyše prežijú ďalší deň, bolo čo najviac. 

     Ak úplne upustím od témy knihy a sústredím sa výlučne na štylistiku, tak vravím, že sa číta ľahko. Krátke, úsečné vety, veľa priamej reči, kapitoly rozdelené do kratších úsekov - okrem deja sa čitateľ naozaj nemusí sústrediť na nič iné. A aj samotný dej je podávaný veľmi priamočiaro a jednoducho. Dianie sa sústredí prevažne na Laleho a Gitu. Vedľajšie postavy sú naozaj vedľajšie, nedozvedáme sa nič o ich predchádzajúcom živote, o ich vnútornom prežívaní, o ich motivácii...len zvonka pozorujeme, ako vplývajú na ďalšie konanie ústrednej dvojice. Niektoré postavy sa v príbehu len tak "mihnú", sú spomenuté akoby mimochodom, a ak od nich budete čakať nejaký zásah v budúcnosti, nedočkáte sa. Dokonca aj Gita hrá druhé husle, tak ako odmieta prezradiť čokoľvek o sebe Lalemu, neprezradí to ani čitateľovi, jej postava si uchováva charakter záhadnej krásky. Je to však pochopiteľné, keď Lale autorke románu rozprával svoj životný príbeh, Gita už bola niekoľko rokov nebohá - bez jej pripomienok a postrehov sa teda Heather Morrisová musela opierať výlučne o informácie od Laleho.

     V porovnaní s inými knihami s touto problematikou, je Tetovač z Auschwitzu jednou z tých menej "drsných". Heather Morrisová sama vraví, že jej cieľom nebola ďalšia lekcia z histórie, akých sú už plné regály, ale jedinečná lekcia o ľudskosti. V tomto smere jej nie je čo vyčítať - Laleho zobrazila ako obdivuhodného, silného a obetavého muža, ochotného obetovať vlastný život, aby vydobyl možnosť dožiť sa rána ľuďom, ktorých sotva pozná. Mne však miestami táto kniha prišla ako ľúbostná dráma zasadená do prostredia koncentračných táborov. Niektoré spomínané skutočnosti či situácie mi prišli nedotiahnuté, naivné, až nelogické. Najviac ma asi zarazilo, ako sa v knihe opakovane spomína, že väzni mali v nedeľu voľný deň. Nejdem sa tváriť, že mám načítané všetky knihy o Druhej svetovej vojne a že by som mohla ísť z fleku robiť sprievodcu po Osvienčime, ale jednoducho nemôžem uveriť tomu, že na mieste, ktoré bolo vybudované za účelom totálnej likvidácie všetkých, ktorý nespĺňali predstavy nacistov o ideálnom občanovi, sa prihliadalo na niečo také ako pohodlie a možnosť oddychu. Samozrejme, nevyčítam autorke že sa nerozpisovala dopodrobna o všetkých napáchaných zverstvách a neľudskom zaobchádzaní. Ale neviem sa zbaviť pocitu, že ona tie hrany obrúsila až príliš. Miestami som mala takmer (silný dôraz na slovo TAKMER) pocit, že nečítam o koncentráku, ale o väzení s najvyšším stupňom ostrahy. Najmä keď mal Lale deň voľna, a trávil ho potĺkaním sa pomedzi baraky a debatovaním so spoluväzňami. Človek, ktorý nemá ani najmenšie poňatie o histórii, nečítal nič okrem šlabikára a žije v bubline, by bol po prečítaní takéhoto výjavu v pokušení konštatovať, že to nebolo až také zlé. Lenže bolo, bolo to horšie, a to nemôže byť prehliadané. 

    Autorka pri písaní niektoré Laleho epizódy zjednodušila, čo je tiež samozrejmé. Ale opäť - zdá sa mi, že ich zjednodušila príliš. Lale dostane od esesáka, ktorý ho stráži, ponuku, že doručí jeho list Gite. Lale odmieta, pretože vie, že prichytiť väzňa s papierom znamená smrť. Teda, vie to až do večera, keď sa zrazu rozhodne ponuku prijať. Žiadneho vysvetlenia, čo ho k tomu viedlo, sa nedočkáme, proste zrazu otočí a riskuje nielen svoj, ale aj Gitin život. 

     A ešte jedna vec ma zarazila, preto ju tu musím spomenúť. Nepochybujem že Heather Morrisová si pred písaním odmakala plnohodnotný historický rešerš, ani sa nestaviam do pozície odborníka na danú problematiku. No z viacerých zdrojov je známe, že pred zrušením tábora v Osvienčime boli väzni presunutí do Mauthausenu v Rakúsku - a tiež to, že podmienky v ňom boli rovnako príšerné, že väzňov likvidovali nezmyselnou prácou v kameňolome, že jeho jediným cieľom bolo utrpenie a smrť, a mnoho ľudí, ktorí prežili Auschwitz, sa z Mauthausenu nedostalo. Lenže keď sa tu napokon ocitol aj Lale, na otázku, kde je, dostal od iného väzňa odpoveď: "V Mauthausene. Nie je až taký hrozný ako Birkenau." Neodvážim sa polemizovať o tom, či autorka podcenila prieskum, na to ja naozaj nie som ani len minimálne kvalifikovaná, tak len poznamenám, že sa mi to nezdalo. 

     Na záver zdôrazňujem, že Tetovač z Auschwitzu nie je zlá kniha. Ak si chcete prečítať skutočný príbeh niekoho, kto tie zverstvá dokázal prežiť a ešte o tom aj hovoriť, no nemáte žalúdok na desivé a brutálne scény zaobchádzania s väzňami, je to kniha pre vás. Každý autor, ktorý sa chopí tejto témy a vyšle do sveta ďalšie posolstvo, má môj neskutočný obdiv. Heather Morrisová z môjho pohľadu Laleho príbeh možno "zjemnila" a zjednodušila viac než bolo nutné - ale vziať na seba zodpovednosť napísať knihu o neľahkom osude iného človeka si zaslúži obrovský rešpekt, preto sa ju neodvážim viac kritizovať. Urobila dobrú vec a jej kniha si zaslúži byť prečítaná. Lebo nemôžeme zabudnúť. 

     Prajem príjemné čítanie!