Strážcovia Varadína - najakčnejšia lekcia histórie
Juraj Červenák je už známa firma a netreba ho nijak zvlášť predstavovať. Kto by nepoznal ikonickú dvojicu Stein - Barbarič, alebo odvážneho kapitána Báthoryho? Ktorý milovník akcie, histórie a dobrého príbehu by od neho nečítal aspoň jednu knihu? Ehm, ja. Prečo? Naozaj netuším. Napriek tomu, že som podvedome Juraja Červenáka vnímala ako úspešného spisovateľa a jeho knihy som mala na pomyselnej poličke s moderným názvom One time next time, k jednej z nich som sa dokopala až teraz.
Tak, podrobila som samu seba krížovému výsluchu a teraz poďme k veci. Teda k Strážcom Varadína, ktorých úžasný Martinus za čias prvej vlny (roku pána 2020, všetci vieme o čom hovorím) dával zadarmo v elektronickej verzii ako odmenu za sedenie doma na prdeli. Vlastne je to priam symbolické, že táto kniha tichučko drepela v mojej čítačke a čakala na svoju príležitosť, ktorú jej poskytla druhá vlna a - musím priznať - náhly nedostatok iného materiálu.
Strážcovia Varadína sa odohrávajú v 17. storočí, keď územie Habsburgskej monarchie sužovali dobyvačné nájazdy Turkov. Kapitán Kornélius Báthory, vodca hradu Drienov, je jedným z tých, ktorí odmietajú mohamedánom prenechať čo i len piaď kresťanskej zeme a medzi nepriateľmi aj priateľmi je známym "turkobijcom", aj keď prví menovaní majú pre neho aj mnoho iných, menej lichotivých prívlastkov. V súkromnom živote, na rozdiel od bitevného poľa, Kornel až taký úspešný nebol. Po smrti milovanej manželky odovzdáva maličkého syna do výchovy svojmu otcovi, a následne s oboma preruší akýkoľvek kontakt. Toto zmení až otcova smrť - a Kornel tak po 12tich rokoch konečne spoznáva svojho syna, ktorý však skončí v tureckom zajatí - a jeho záchrana sa stáva hlavným zmyslom Kornelovho života aj celej knihy.
Kniha je rozdelená do kapitol označovaných ako "hlavy" - a veru aj tieto hlavy padali jedna radosť. Na ich začiatku je vždy jednou vetou naznačené, o čo v tejto časti pôjde, čo veľmi oceňujem - pred polnocou je veľmi nápomocné mať predstavu, čo sa bude diať ďalej, a na základe toho sa rozhodnúť či sa už konečne odoberiete do postele, alebo vám to zvedavosť ešte nedovolí. V deji akcia strieda akciu, k určitému uvoľneniu dochádza vo výnimočných prípadoch, keď sa postavy na chvíľu uchýlia dakam do šenku, a keď po sebe práve nestrieľajú ani sa nesekajú šabľami a všetkým ostatným, čo im príde pod ruku, čitateľ má možnosť vychutnať si ich dialógy s nádherne archaickým jazykom, chlapským doťahovaním a ironickým humorom. Mimochodom, google potrebovať nebudete - na konci knihy je abecedný zoznam slov, s ktorými by súčasný čitateľ mohol mať problém, reálnych postáv aj geografických názvov. Škoda, že ja som to zistila, až keď som sa k nemu preklikala po prečítaní knihy.
Strážcovia Varadína sú priamočiarym príbehom - v podstate jeho drvivú väčšinu sledujeme Kornela, ku ktorému sa na jeho ceste postupne pridávajú a zase ho opúšťajú ďalšie postavy. Tých je tak akurát - ani príliš veľa, takže nepotrebujete mať poruke diagram a rodokmeň kam si ich zapisujete, ale ani príliš málo, aby príbeh nevyznieval primitívne. Veľmi oceňujem autorovu prácu s historickými reáliami a skutočnými postavami z dejín, a zároveň ma ako zarytého fanúšika "klasickej" fantasy (ak niečo také vôbec existuje...veď viete čo myslím - kúzla, draci, príšery) veľmi potešila takmer hororová vsuvka so strašidelným mlynom a ďalšie mysteriózne okolnosti deja. Vôbec to príbehu neubralo na serióznosti, práve naopak - myslím že vďaka tomu autor ešte viac rozšíril záber čitateľov, ktorých táto kniha osloví. A za seba sa musím poďakovať aj za krátku povesť o tom, ako prišlo víno Egri Bikavér k svojmu zaujímavému názvu.
Už som niekde spomínala, že bojové scény majú tendenciu ma nudiť, ak idú príliš do strategických detailov, ale pri Strážcoch Varadína sa nič také nestalo. Naopak, potýčky medzi Turkami a Slovákmi (alebo Maďarmi, podľa toho kade Kornel aktuálne putoval) sú akčné, krvavé a napínavé. Celkovo si myslím, že Juraj Červenák opisy zvláda bravúrne - či už ide o temný hvozd s riekou pokrytou tajomnou hmlou, alebo útulnú sálu s krbom s pukotajúcim ohňom, ktorého plamene sa odrážajú v mečoch zavesených na stene. Veď on dokáže ešte aj odseknutú hlavu opísať ako niečo, čo chcete mať doma!
A čo sa týka samotného Kornela, už dávno som sa v knihe nestretla s postavou, ktorú by som si tak rýchlo a bez výhrad obľúbila, ako práve jeho. Na jednej strane je to neľútostný bojovník, ktorý sa nebojí žiadnej výzvy a nevadí mu umazať si ruky od krvi a iných telesných tekutín, ale na druhej strane vie byť aj galantný a starostlivý. A napriek urodzenému pôvodu si vie od pľúc zanadávať, až sa hory zelenajú a devy červenajú (tým nemyslím seba, ja som srdcom kombajnista a znesiem veľa). Hoci je všeobecne známy a uznávaný pre svoje bojové a strategické schopnosti, ktoré aj neraz dokáže, neznamená to, že mu všetko ide od ruky a že protivníci zahadzujú zbrane na zem hneď ako sa vydriape z krovia. Skôr naopak - keď sa mu raz veci vymknú z rúk, už sa mu v rámci tejto knihy veľmi nepodarí zase sa nejak pozviechať.
Nedá mi nespomenúť, že keď sa na scéne objavila drsná krásavica, moja neromantická dušička sa zachvela a začala prosíkať autora, nech to teraz nepokazí nejakým iracionálnym citovým vzplanutím. Autor nesklamal (vlastne by sa mohol aj uraziť že som ho upodozrievala z niečoho nekalého) a z drsnej krásavice sa vykľula mrcha, ktorú by si Cersei vybrala za najlepšiu kamošku a mohla by sa od nej pri pohári vína ešte aj čo - to podučiť. A keď už tu rozoberám postavy, tak sa pristavím aj pri Kornelovom synovi Michalovi - v jeho prípade je čitateľ náchylný očakávať také to klišé, ako opustený syn pohŕda otcom a odmieta sa na neho čo i len pozrieť. Michal je však na svoj vek veľmi vyspelý a rozumný, síce od otca žiada vysvetlenie, ale robí to s kľudom a bez predsudkov. V tých dobách skrátka decká nemali čas na to, aby s nimi do dvadsiatky plieskala puberta. Ja by som na Michalovom mieste predsa len trvala na podrobnejšom a ucelenejšom vysvetlení, než akého sa mu dostalo, ale verím že k tomuto problému sa autor ešte vrátil v ďalších častiach.
Podarené dialógy som už spomínala, no jedna vec ma pri nich trošička zarazila - postavám občas "ušlo" nejaké to súčasnejšie slovíčko, napríklad "moderný", "extra" či "normálny". Nemám naštudovanú lingvistiku 17. storočia, takže sa tu nejdem biť do pŕs, že podobné výrazy v tých dobách neexistovali len preto, že som ich nepočula v Pachovi - akurát mi pri všetkej tej čeľadi, čutorách a krpcoch trochu viac zarezonovali. Ale pokiaľ Kornel "nesharuje svoju vyhape-ovanú storku o tom, ako acceptol challenge na battle s tureckými hooligans", nič sa nedeje.
No a keďže sú Strážcovia Varadína len prvou časťou série, nie je sa čomu čudovať, že koniec knihy nie je ani náhodou koniec príbehu - práveže si Červenák osvojil ten nepríjemný telenovelový zvyk a príbeh odstrihne v momente, keď čitateľ s napätím očakáva, aký osud Kornela postretne ďalej. Ty vieš, ako predať ďalšiu časť, čo, Juro?
Tak čo dodať na záver? Za seba iba jediné - viac Červenáka do našich životov, čítačiek a knižníc! Jediné, čo ľutujem, je to, že som sa k jeho knihám dokopala až teraz, ale na druhej strane je vlastne výhoda, že mám všetky tie dobrodružstvá ešte len pred sebou.
Prajem príjemné čítanie! :)