Pensylvánsky upír - keď kniha pije čitateľovi krv
Kníh o nemŕtvych, ktorí povstávajú z hrobov (alebo nie), aby terorizovali ľudí (alebo nie), pili ich krv (alebo nie) a rozširovali svoje rady (množenie je asi v každej) mám za sebou už niekoľko, ale to neznamená že by ma táto téma už omrzela. Naopak, vždy si rada zaradím do svojho osobného Rebríčka krvilačných kníh ďalšiu položku. Len pre zaujímavosť, vrchol rebríčka samozrejme hrdo okupuje Dracula, hoci Kingovo Prokletí Salemu sa už drží za dva prsty vrchnej priečky a všemožne sa na neho doťahuje. No a na spodku drepí to, čo rada nazývam mojim hriechom nezrelej mladosti (ak sa dobre vyspím) alebo dočasným pomätením zmyslov (ak nie). Správne, Twilight. Dlho som si myslela, že tam dolu má Edward a spol. rozložený osamelý tábor, a nakoľko preromantizované rádoby hororové série som si už vyradila z jedálnička, predpokladala som že im žiadna spoločnosť nehrozí.
A potom som našla za necelé 3 eurá skvost od Davida Wellingtona, Pensylvánskeho upíra. Vravím si, že to asi nebude kniha ktorá ma oberie o spánok, ale ktovie, možno dostanem za málo peňazí slušné množstvo muziky. Pravdaže som nečakala symfonický orchester s prídavkom a autogramiádou. Ale nečakala som ani to, že celý koncert bude pozostávať z troch akordov na basgitare a úderu do činelu.
Príbeh sa začína tým, ako novodobý lovec upírov v úrade zvláštneho zástupcu šerifa Jameson Arkeley dramaticky "sprovodí ze světa" posledného z týchto monštier. No nakoľko nemôže byť celá vec uzavretá hneď v úvode, pokiaľ nemá byť zvyšok knihy zbierkou receptov na tatársky biftek, čitateľovi je okamžite jasné, že tento upír zďaleka nebol posledný. O desaťročia neskôr nájde členka diaľničnej patroly Laura Caxtonová v kufri jedného z kontrolovaných áut príšerný náklad - nie, nie je to diskografia Martina Jakubca, aj keď uznávam že by to mohol byť tiež slušný námet na horor. V aute sú naložené neidentifikovateľné pozostatky niekoľkých osôb, ale ani kvapka krvi. Tu prichádza na scénu opäť Arkeley, stále na tej istej pozícii a stále v službe, masaker označí za dielo upíra, Caxtonovú za svoju parťáčku a hon na upírov sa môže začať.
Môj dojem je ten, že sa autor rozhodol napechovať do 240 strán knihy obsah troch transfúznych staníc a hejna komárov. Naozaj, o krvavé scény tu núdza nie je. Občas som sa pýtala sama seba, čo tí upíri potom vlastne pijú, keď hektolitre krvi končili na oknách, podlahách a chodníkoch. Nanešťastie však toto nebol ten najväčší zádrheľ. Osobne nemám nič proti tomu, ak si autori upírske legendy ohýbajú a upravujú podľa seba. Koniec koncov, nie je to Písmo sväté, aby nemohli uplatniť svoju fantáziu a niečo pridať, niečo ubrať. Lenže David Wellington nad všetkými notoricky známymi povesťami pohŕdavo ohŕňa nosom a namiesto toho si tvorí vlastnú, zbytočne komplikovanú a miestami nelogickú upírsku mytológiu. Prenos kliatby uhryznutím? Blbosť! Kríže, svätená voda, cesnak? Prosím vás! V tejto knihe vás upír premení na jedného zo svojich súkmeňovcov tak, že vás nainfikuje hypnotickou kliatbou (ale musíte spať - bdelého človeka sa prekliať nedá) a potom sa vás pokúsi presvedčiť, aby ste spáchali samovraždu. Lenže pozor, adept na upíra sa nesmie streliť do hrude, pretože srdce bude na svoj budúci neživot potrebovať. Neviem síce, čo v upírom, technicky mŕtvom tele tento sval pumpuje, ani čím myslia jedinci, ktorí si ako posledný akt smrteľného človeka vystrelili mozog z hlavy, ale budiš.
Vo väčšine upírskych kníh sa o existencii Draculovho potomstva dozvedáme postupne, v náznakoch, ľudský protagonista musí najskôr presvedčiť sám seba, potom čitateľa a nakoniec po a. široké okolie, alebo po b. vydať sa vlastnou cestou, zobrať si upíra za muža a tváriť sa, že je všetko s kostolným poriadkom. V prípade Pensylvánskeho upíra je existencia upíra daná ako fakt, čo by mi ani tak neprekážalo. Podľa Wellingtona však majú dokonca v štáte Pensylvánia svoje práva, takže pokiaľ nenačapáte upíra, ako práve niekomu urval hlavu z krku, alebo sa v záchvate výčitiek svedomia nerozhodne sám priznať, nemôžete ho zneškodniť, ak nechcete vzápätí čeliť obvineniu z vraždy. Skutočnosť, že upír sa živí výhradne čerstvou a teplou ľudskou krvou, takže jeho existencia by mala byť sama o sebe dôkazom, asi pred súdom neobstojí.
Autor mal evidentne snahu aj o nejaké tie prekvapivé zvraty, ale netešte sa - ak vo vás skrsne nejaké podozrenie, tak bude aj pravdivé a stane sa presne to, čo očakávate. To, čo malo byť asi šokujúcim odhalením na záver, je nedotiahnuté a prvoplánové. Mnoho detailov zostane nevysvetlených a koniec je otvorený, no ako som zistila, táto kniha je prvou zo série, takže niektoré veci možno budú objasnené v ďalších častiach. Aj keď nie mne, pre mňa bola aj táto jedna kniha príliš.
No a nakoniec, ak sa blahosklonne pousmejem nad zbytočne krvavými scénami, mávnem rukou nad nelogickosťou niektorých okolností a ospravedlním opakujúce sa scény (naháňam upíra, potom on mňa, potom ja jeho a tak dokola), zostáva mi ešte čerešnička na torte v podobe prekladu. Už som zažila gramatické chybičky, zamenené rody, pomýlené mená, ale to je všetko nič v porovnaní s nezmyslami v Pensylvánskom upírovi. Niektoré dialógy absolútne nedávajú zmysel, odpovede vôbec nesúvisia s položenou otázkou (parafráza: "vy máte manželku?" odpoveď: "lovil som upírov 20 rokov, mal som veľa práce") a miestami som musela naozaj zapojiť fantáziu a domyslieť si o čo na danej strane asi išlo, pretože z textu som toho veľa nepochytila.
Ak by som musela, naozaj musela oceniť aspoň jednu vec na tejto knihe, tak to bude postava Caxtonovej, ktorú sa autor pokúsil vykresliť celkom realisticky. Netransformuje sa z dopraváčky na lovkyňu upírov cez noc, nie je odolná proti moci upíra a keď dostane pecku lopatou, zosype sa s plačom na zem, namiesto toho aby prevalcovala protivníka ako Hulk na steroidoch. Ale či to vyváži ten zástup nelogických faktov, nudných scén a násilného gradovania deja? Nuž, za mňa ani nie...
Úplne na záver si teda dovolím jedno odporúčanie - ak si chcete naservírovať upírinu bez cukru, stavte radšej na vyššie spomínanú klasiku od Brama Stokera, tým nič nepokazíte. Pensylvánskeho upíra hodnotím ako niečo, čo by vo sfilmovanej podobe ešte aj Dajto vysielalo po desiatej - nie kvôli tej krvi, ale pretože pre hlavný vysielací čas by uprednostili 55. reprízu Hellboya.
Prajem príjemné čítanie!