Krstný otec - mafián nie je vždy záporák

     Film alebo kniha, kniha alebo film? V drvivej väčšine prípadov volím najskôr knihu, až po jej prečítaní sa nadžgávam pukancami a sledujem film. Alebo, aj to sa už párkrát stalo, došlo iba na pukance, pretože o film som stratila záujem. 

     Krstný otec bol jedinou výnimkou, na ktorú si dokážem spomenúť. Najskôr som videla filmy, potom som si pozrela filmy a ešte zopárkrát som sa vrátila k filmom, než som sa konečne dostala aj k prečítaniu knižnej predlohy Maria Puza. A to sa musím priznať, že kompletné vydanie mi trónilo na poličke už pekných pár rokov - viete ktoré, to geniálne spracované, obsahujúce okrem Krstného otca aj knihy Sicílčan a Corleone. Od čítania ma vždy odradila nepraktickosť - veď tá kniha je taká obrovská, že by som na nej mohla sedieť v tureckom sede a stránky prevracať lopatou. Potom však zaúradoval knižný osud, alebo prozaickejšie (a reálnejšie) proste náhoda, a mne sa dostalo do rúk vydanie z roku 1971, knižka akurát do ruky. A bolo rozhodnuté.

     Tak, na tomto mieste väčšinou spomeniem čo to o deji tej ktorej knihy. Ale v tomto prípade by to bolo podobné, ako keby som chcela vykladať, o čom je Biblia. Nemusíte mať prečítanú knihu, nemusíte mať ani napozerané filmy, ale som si istá, že základný rámec je vám napriek tomu známy. Veď pasáž "Prídeš do môjho domu v deň svadby mojej dcéry..." je taká kultová, že jej parodovanú verziu už nájdete aj v rozprávkach. A to nekecám, pozrite si Zootropolis. Vezmem to teda veľmi stručne - Krstný otec, Don Vito, starý pán Corleone - prívlastkov má neúrekom - je vodcom klanu, navonok sa skrývajúceho za zásterkou podnikateľov v oblasti dovozu olivového oleja, v skutočnosti však pôsobiaceho v podsvetí s konexiami a vplyvom aj na tých najvyšších miestach. Micheal Corleone je jediný z jeho synov, ktorého vidina práce na hrane pre svojho otca vôbec neláka, no atentát na Dona ho prinúti prehodnotiť všetky doterajšie priority a urobiť nezvratné rozhodnutia.

     Kníh z mafiánskeho prostredia nemám prečítaných mnoho, nech uvažujem ako chcem, táto bola druhou. Prvá bola V tieni mafie od Jozefa Kariku, ktorá vo mne teda nenašla ani zárodok nadšeného čitateľa. Našťastie, Krstný otec nielenže hrá inú ligu, on vlastní celý štadión aj s komentátormi. Jednou z mnohých oblastí, ktoré som veľmi oceňovala, bol jazyk a vyjadrovanie postáv. Zatiaľ čo Karikovi mafiáni hrali hru "koľko nadávok sa zmestí do jednej vety", Puzovi "mafiosovia" komunikovali s takou gráciou, že to bola radosť čítať, len ste sa museli povzniesť nad to, že sa slušne rozprávajú o tom, komu treba obmedziť prívod kyslíka. Niežeby bol každý expresívny výraz zabalený do bublinkovej fólie s ružovou mašličkou - ak je niekto sviňa, tak je sviňa, a ak žena vykonáva najstaršie remeslo, tak nie je označovaná ako obchodníčka s teplým pečivom, ale známym výrazom na "k". Diálogy si však za každých okolností uchovali určitú úroveň, a keď sa k slovu dostal Don Vito, občas som mala chuť mu aj zatlieskať. 

     Príbeh samotný sa neodvíja úplne plynulo a prísne chronologicky, ale napriek tomu nie je zmätočný. Puzo sa skôr zahráva s čitateľovou pozornosťou, nechá ho sledovať jednu postavu, aby vzápätí zase uviedol do centra diania niekoho iného. V tejto knihe zažila takmer každá postava svojich 15 minút slávy, keď sa dala považovať za hlavnú - hoci, samozrejme, Michael musí byť dvojito podčiarknutý ako pán Dôležitý. Rovnako aj dôležité momenty deja (spravidla išlo o streľbu na niekoho z hlavných postáv, ale pochopiteľne, nečítame predsa Bambuľkine dobrodružstvá) sú na čitateľa zrazu "vyšplechnuté" - dalo by sa to dokonca prirovnať k reálnemu životu, nič netušíte, zrazu zazvoní telefón a všetko je v kýbli. Až potom sa Puzo vráti k tejto udalosti a chronologicky vysvetlí čo sa vlastne stalo. 

     Súčasnému čitateľovi môžu niektoré okolnosti pripadať značne problematické, hlavne postavenie žien v starých talianskych rodinách. Najviac zarážajúci je postoj Dona Vita, ktorý na dcérinu sťažnosť, že sa stala obeťou domáceho násilia, reaguje slovami "Správaj sa tak, aby ťa nemusel biť." a zdôvodní to tým, že ako vydatá žena už patrí svojmu manželovi. V rovnakom duchu, aj keď bez faciek a modrín, je podávané aj manželstvo Michaela na Sicílii, ktorý sa ani po týždni "vlastníctva" nevedel nabažiť svojej krásnej manželky. To je síce pekné, ale vlastniť môže tak gumenú Anču, nie živú ženu. Pardon, nechala som sa uniesť - kniha nepopisuje dnešnú mentalitu a zmýšľanie, ale zaužívané tradície uzavretej skupiny ľudí, dnes už určite prekonané (aspoň do istej miery) a ako čitateľ sa s tým človek musí proste zmieriť. Ak má byť kniha autentická, tak aj rodinné pomery musia byť zobrazované podľa vtedajších merítok, čo ako sa to dnes môže zdať zvrátené. 

     Obávala som sa, že ma kniha až tak nechytí, nakoľko som predpokladala, že ma nemá čím prekvapiť - ale potvrdilo sa staré známe pravidlo, že v knihe je toho vždy viac. Dramatické zvraty deja ma síce obchádzali (pri Sonnym som si vždy povzdychla a povedala - užívaj si, kým môžeš), ale kniha dokáže omnoho lepšie vysvetliť motiváciu, rozhodnutia a reakcie postáv. V knihe je ešte lepšie vidieť, že Don Vito nie je žiadny výpalník ani vydierač, je to mocný muž, vládnuci vlastnému svetu a podľa vlastných pravidiel, využívajúci svoje známosti na to, aby mohol pomôcť tam, kde je ruka zákona príliš krátka alebo chamtivá. Samozrejme, nie je to žiadny mužský ekvivalent Matky Terezy a svoju pomoc neposkytuje z dobroty srdca, za láskavosť očakáva láskavosť. Ale v knihe to nakoniec vždy vypálilo tak, že dlžník si účet vyrovnal niečim, čo by pre Krstného otca rád urobil tak či tak. Donova pravá ruka, Luca Brasi, nie je len výnimočne tvrdým a neľútostným chlapom - on je ozajstné monštrum, ale až v knihe som to pochopila v plnej miere. 

    Naopak,  úplne sa mi nepodarilo pochopiť Kay - vo filme na mňa vždy pôsobila  trochu chladným, prísne racionálnym dojmom, napriek evidentnej láske k Michaelovi. V knihe bola rovnako popisovaná ako inteligentné, slušné, ale sebavedomé dievča, preto mi nebolo jasné, že sa Michaelovi po jeho návrate okamžite hodila do náručia. Naozaj okamžite - chlap na 3 roky zmizne, lebo možno niekoho zabil a možno aj nie, preruší s ňou akýkoľvek kontakt (to by sa aj dalo chápať, chcel ju uchrániť pred nepríjemnosťami), ale potom sa vráti, polroka sedí doma na prdeli, ani len na kávu ju nepozve, no milá Kay, hoci odhodlaná byť voči nemu chladná ani podchladená ľadová kryha, ho ešte len zočí vo dverách a už mu slzami máča sako. 

     Záver knihy sa mi páčil omnoho viac ako záver filmovej trilógie, pretože poskytuje aspoň akú takú nádej. Ak si dokážete vsugerovať, že knižný príbeh je niečo úplne iné ako filmová verzia, a odignorovať druhé a tretie pokračovanie Coppolovej trilógie, tak Krstný otec vlastne končí takmer pekne. Podľa knihy sa síce môj obľúbenec Vincent Mancini nikdy nenarodil (lebo Sonny bol síce záletník, ale asi vedel, kedy vytiahnuť), no nenarodila sa ani Mary (Kay porodila po sebe dvoch chlapčekov), takže si môžem spokojne nahovárať, že tragický a krutý záver posledného filmu nemá s knihou nič spoločné. V mojich predstavách jednoducho Michael splnil sľub, ktorý dal Kay, a po odchode do Nevady sa rodina Corleonovcov stala legálnou, bohatou a spokojnou. 

     Prajem príjemné čítanie!