Imaginárny priateľ - nekonečné delirium tremens
Imaginárny priateľ. Nový horor od amerického spisovateľa menom Stephen Chbosky (fakt netuším či sa jeho priezvisko dá v slovenčine vôbec skloňovať, zostanem radšej v bezpečných vodách nominatívu), nadupaných 700 strán hrôzy. Tak nejak som si to aspoň predstavovala. Nebudem klamať, pre mňa bol Imaginárny priateľ najočakávanejšou knihou tohto roka, a nemohla som sa dočkať, kedy si ju budem môcť dopriať. Naivne som predpokladala, že každý Stephen musel do vienka spolu s menom dostať aj neskutočný talent na rozprávanie strašidelných príbehov. Talent samotný mu upierať nemôžem, to by bolo drzé, veď stojí za scenármi viacerých trhákov, mimo iného aj nového spracovania Krásky a Zvieraťa. No čo sa týka tých strašidelných príbehov a menovite Imaginárneho priateľa...
A pritom ten príbeh vyzerá tak sľubne! Mladá žena Kate, ktorá po manželovej samovražde blúdi so synom Christopherom naprieč Amerikou, aby unikli traumatizujúcim a depresívnym spomienkam, napokon zakotví v alkoholom napáchnutom náručí násilníka Jerryho. Našťastie nie na dlho, hlas rozumu Kate zavelí zbaliť svojich 5 ledva vybalených sliviek a spolu so synom ich opäť naložiť do auta. Tentokrát to skúsia v malom mestečku Mill Grove. Kate je odhodlaná synovi konečne opäť dopriať normálny život, šancu nájsť si kamarátov a zapustiť korene. Nájde si prácu, syna zapíše do školy a napriek viac než nepriaznivej finančnej situácii, ktorá ich núti prežívať v moteli, verí v lepší zajtrajšok. Alebo pozajtrajšok. Alebo aspoň v lepší utorok o 3 mesiace. Všetko sa zmení v momente, keď Christopher, namiesto toho aby mamu poslušne čakal pred školou, zablúdi do blízkeho lesa a akosi sa v ňom zabudne na 6 dní. Po ich uplynutí sa zrazu vynorí na hlavnej ceste, dezorientovaný, vyhladovaný a dehydrovaný, ale inak navonok v poriadku. Až na to, že podľa jeho slov ho z lesa vyviedol jeho imaginárny kamarát "Dobrý pán", a že po prepustení z nemocnice sa napriek zákazu do lesa opakovane vracia len preto, aby uprostred čistinky staval domček na strome, a to s vehemenciou, ako by od toho závisel jeho život. Ako neskôr vysvitne, samozrejme aj závisí, lebo 8ročné dieťa predsa nič nerobí len tak z dlhej chvíle. A nie je to iba Christopherov život, ktorý visí na vlásku tenšom ako pávučie vlákno...
Zo začiatku ma moje predchádzajúce nadšenie ešte držalo. Asi do nejakej strany 400 som si subjektívne hodnotila knihu na 4 hviezdičky - príjemne desivý, mrazivý a napínavý hororový príbeh s prepracovanou temnou atmosférou. S pribúdajúcimi stranami hviezdičky ubúdali, zo 4 boli 3, posledné časti knihy ich skresali na 2, a keby mala kniha ešte o 50 strán navyše, hviezdičky by sa minuli. Naozaj nemám problém čítať hrubé knihy, tým menej hrubé horory. Pri Kingových známych knižničných paneloch To a Svědectví by som k tej tisícke v pohode prijala ešte nejakú stovku navyše, len aby som vedela aký život žili postavy potom. Z Imaginárneho priateľa a jeho necelých 700 strán by mi bohato stačila polovica, aj to neviem zaručiť, že by nebolo stále trochu veľa. Keď Chbosky prvýkrát predstavil pomyselný svet, svet nočných môr, svet hororových predstáv, tlieskala som. Ale ako ubiehali kapitoly, moja pozornosť začínala poľavovať. Proste tam toho bolo všetkého až príliš veľa. Aj dobrý sex prestane baviť, keď trvá 3 hodiny a šťastný koniec v nedohľadne. Počas čítania som si pri viacerých pasážach vravela, že tu sa mohol príbeh kľudne skončiť, ale počet zostávajúcich strán jasne naznačoval, že tú hororovú káru budeme do kopca tlačiť ešte pekne dlho.
Skrátka, Stephen Chbosky akoby sa jedného rána zobudil po noci plnej desivých snov, a povedal si, že by z toho bola fajn kniha. Lenže, na rozdiel od toho druhého Stephena, mám dojem že nemá úplne cit pre udržanie čitateľovej pozornosti prostredníctvom postupnej gradácie deja. King svoje príbehy majstrovsky skladá z príjemných, zábavných a láskavých scénok, popri ktorých vynikne kontrast s desivými pasážami ostro ako rozbité hrdlo z fľaše. Chbosky naopak svoj dej zložil z apokalyptických bojov dobra a zla, zo zbesilého prenasledovania skupinky klaďasov, ktorí majú za pätami hordu šialených a zúfalých pomätencov (a jelene), pričom každá z týchto scén by mu mohla poslúžiť ako veľké finále - lenže on ich do knihy nasúkal jednu po druhej toľko, až z toho ukuchtil paradoxne veľkú nudu. Hrdinovia sa dostávali do bezvýchodiskových a smrteľne nebezpečných situácií s takou pravidelnosťou, že mi na nich postupne prestalo záležať a potom som iba čakala na milosrdný koniec, nech už bude akýkoľvek. A to, čo malo byť veľkým dejovým zvratom, som tušila pekných pár kapitol dopredu. Pozornejší a podozrievavejší čitateľ to možno bude očakávať hneď od začiatku.
Čo sa týka postáv, vopred sa ospravedlňujem ak je to otravné, ale opäť použijem ako porovnávaciu bázu majstra Kinga. Aj on svoje knihy rád napechuje väčším davom ľudí, ale každý z nich má svoj charakter, svoju minulosť, spomienky, a prechádza určitým vývojom. Naproti tomu protagonisti z Imaginárneho priateľa sa mi zdajú strašne statickí. Čo postava, to jedna traumatizujúca spomienka, ku ktorej sa počas celej knihy pravidelne vracia, ale inak žiaden posun. Prejavovali sa podobne ako stromy v prekliatom lese - tu stojím, pohnem konárom keď sa to odo mňa očakáva, a ak naozaj treba, vystrčím zo zeme koreň aby som niekomu podrazil nohu. Spočiatku som ocenila, že popri paranormálnych javoch autor do deja zahrnul aj reálne problémy - zvrátené výchovné metódy, sexuálne obťažovanie, alkoholizmus - ale všetky potlačil do úzadia a prím hrajú napínavé akčné scény úzko prepojené s mysterióznou zápletkou.
Najviac ma hnevala absencia logiky a podrobnejšieho vysvetlenia niektorých skutočností. Už spomínaný "dejový zvrat numero uno" je absolútne nedotiahnutý, keď sa nad tým človek hlbšie zamyslí, zistí, že je štrbavý ako prváčik, no Chbosky akoby si povedal, že v nočnej more sa môže stať čokoľvek, a ak chcete logiku, choďte čítať Hawkinga. Snaží sa do knihy zahrnúť aj kresťanskú problematiku, šokovať kontroverznými úvahami, ale podľa mňa sa minuli tomu správnemu efektu, ktorý by mohol príbeh okoreniť. A aby toho nebolo málo, drobnejšie nezrovnalosti boli roztrúsené po celej knihe. Napríklad scéna, kde Christopher povyberá z maminej lekárničky rôzne druhy analgetík, liekov proti horúčke a čohosi neidentifikovaného, čo "nespôsobuje ospalosť", rozdrví na prach 30 tabliet a všetky zje. Veď ich nezapil alkoholom, tak čo by sa mu mohlo stať, nie? Dávkovanie je na baleniach aj tak len preto, že prázdne miesto by pôsobilo blbo a na obrázok Sponge Boba by bolo treba riešiť autorské práva. Alebo má Christopher pečeň z titánu, všetko je možné. Ďalší príklad - bosý muž, ktorý na ulici z preludu rozstrekuje chodidlami kaluže krvi na chodníku, aby si vzápätí čupol a zaviazal šnúrky na topánkach. Radšej nepokračujem.
Záver je načrtnutý podľa klasického holywoodskeho scenára. Nechcem vám nič prezradiť dopredu, tak len malý podnet k diskusii - pamätáte si, ako zničili Godzillu, ale v mori zostalo jej vajce? Zvyšok nechám na vás.
No a nakoniec, ak toho doteraz bolo málo (famfáry prosím), kameň úrazu - preklad. Ako vždy vravím, preklady kritizujem veľmi nerada, pretože keby sa na to prekladatelia vyprdli, ja zostanem odkázaná na diela slovenských a českých autorov a viac si ani neškrtnem. Ale musím to povedať, prepáčte - v prípade Imaginárneho priateľa je slovenský preklad, kulantne povedané, nešťastný. Od gramatických anomálií (dievčatkin úsmev, schmatol pištoľu) cez doslovný preklad slova bez ohľadu na kontext (ZOMRIETE. ĎALEJ. ŠTEDRÝ VEČER) až po s prepáčením nezmysly (Zamračenie ochorelo. Muž kráčal po zadných nohách ako had.), nájdete tu rôzne bonbóniky. No na jednej strane prekladateľa v niečom aj chápem. Mňa túto knihu od istého bodu rozčuľovalo už len čítať - a to absolútne bez ohľadu na kvalitu prekladu. Neviem si predstaviť, že by som ju mala prekladať a tým pádom čítať viackrát.
Toľko teda k môjmu osobnému sklamaniu roka. Rada by som verila, že som knihu iba nepochopila, že keby jej dám druhú šancu, bude to lepšie. Lenže mne po nej zostala taká neznesiteľná pachuť, že si budem týždeň vyplachovať oči Listerinom a medzitým čítať Kinga, to je predsa len stávka na istotu. Zarytým Kingofilom ako som ja teda túto knihu radšej odporúčať nebudem. A všetkým ostatným len na vlastné riziko. Nebola by zlá, keby mala o 350 strán menej. Potom by to možno nebol maratón narkomanského škrečka v koliesku - rozumej nekončiace utrpenie.
Prajem príjemné čítanie!