Hana - aj trest môže zachrániť život
Toto je ďalší zo série príbehov "Ako ma Martinus vykopol z komfortnej zóny a bolo to super". Čitateľský klub Martinus tu spomínam pomerne často, ako aj to, že sa vďaka knihe mesiaca dokopem k prečítaniu diela, ktoré tak úplne nespadá do môjho spektra. V novembri bola tou vyvolenou Hana od českej autorky Aleny Mornštajnovej. Skôr než prejdem k obsahu knihy, ktorý aj tak mnohí poznáte, nakoľko to nie je až taká novinka, osvetlím, prečo som sa rozhodla pre české vydanie. Nie žeby som neverila v schopnosť prekladateľov preložiť český jazyk do slovenčiny. Lenže moja angličtina je hrdzavá ako starý bicykel čo stál 20 rokov pod odkvapom, po francúzsky viem pozdraviť a odporučiť okoloidúcemu aby prešiel cez križovatku, a po maďarsky dokážem upozorniť stolujúcich, že sa nemajú hádať, lebo sú Vianoce. To je v kocke výpočet mojich jazykových znalostí, a prečo tu o tom trepem? No pretože jediný jazyk (pravdaže, okrem nášho rodného), v ktorom si dokážem vychutnať knižku bez trápenia, je práve čeština, a to je aj dôvod, prečo som sa vrhla na Hanu v českom vydaní - pre mňa sú totiž českí autori tí jediní, ktorých môžem čítať v pôvodnom znení.
No aby som konečne prešla k meritu veci. Hoci sa kniha volá Hana, v prvých kapitolách je rozprávačkou jej neter Mira, na začiatku sympatické, nezbedné deväťročné dievčatko so záľubou v adrenalínových športoch. To spôsobí, že sa napriek výslovnému maminmu zákazu koncom zimy vyberie k rieke, aby si vyskúšala kratochvíľu starších spolužiakov, jazdu na ľadovej kryhe dolu prúdom. Samozrejme to skončí pádom do ľadovej vody, a Mira sa, našťastie bez vážnejšej ujmy na zdraví, doplazí premočená domov, kde očakáva prísny trest. Jej mama v ten deň oslavuje narodeniny, a tak ju nenávidená hrachová kaša aj výprask od otca minie, no z jej pohľadu je potrestaná ešte neľútostnejšie - odoprú jej zákusok, žĺtkový venček s cukrovou polevou, ktorý ich stôl spestruje len zriedkavo. Mira sa ukrivdene utiahne do izby, netušiac, že to, čo v jej očiach pôsobí ako krutá nespravodlivosť, jej vlastne zachránilo život. Čoskoro zostane mamina sestra, teta Hana jej jedinou žijúcou príbuznou - Hana, večne mĺkva, oblečená do čiernych vyťahaných handier, bielovlasá Hana, ktorá podchvíľou obžúva kôrky chleba, poukrývané vo vreckách, tá Hana, ktorá sa často uzavrie do vlastného sveta a nikto ju nie je schopný privolať späť. Mira musí prekonať svoj strach a určitú averziu a postupne si na tetu nielen zvyknúť, ale aj spoznať príčinu jej izolácie od okolitého sveta, ktorú lepšie než čokoľvek iné vysvetľuje číslo vytetované na predlaktí.
Kniha je rozdelená do troch častí. Prvá, "Ja, Mira" hovorí v prvej osobe o Mirinom živote od tragédie v detstve až po jej dospelosť. Hana je tu opisovaná len z vonkajšieho pohľadu, ale autorka krásne vyobrazila vývoj Mirinho vzťahu k nej, od počiatočnej nedôvery, cez postupné zmierenie až po lásku a pochopenie. V druhej časti, "Tí predo mnou" sa hovorí o osude celej rodiny, počnúc Mirinou babičkou a Haninou matkou Elsou Hellerovou. Okrem nich lepšie spoznáme aj Mirinho otca Karla a rodinu Horáčkových, ktorí prichýlili Miru, keď zostala sama a bezradná, no ukáže sa, že touto láskavosťou sa možno snažili uľaviť svedomiu za hriechy z minulosti. Tretia časť, "Ja, Hana" je opäť písaná v prvej osobe, tentokrát však z pohľadu Hany (aké prekvapenie!), takže je celý príbeh doplnený o jej osobné prežívanie všetkých udalostí, od jej mladosti poznačenej strachom z blížiacej sa vojny, transport do Terezína a odtiaľ do Osvienčimu, až po návrat do rodného mesta, utrpenie spojené s otrasnými zážitkami, stratou rodiny a novonadobudnutý pocit zodpovednosti za osirelú neter.
Hana je kniha, ktorá vás naozaj chytí za srdce. Je to príbeh, ktorý nepotrebuje potoky krvi, šokujúce zvraty ani vášnivé milostné vzplanutia, ale aj tak vás strhne a knihu neodložíte, kým neotočíte poslednú stránku (ktorá príde skôr, než mi bolo milé). Životy ľudí sú v nej prepletené do klbka, stačí potiahnuť jednu niť, a pohnú sa všetky. Najviac ma fascinovalo, ako zdanlivo banálne maličkosti mohli mať obrovský a nezvratný dopad na celú budúcnosť jednotlivcov. Prirovnala by som to k tej hre, kde musíte vyťahovať tehličky z veže, bez toho aby vám spadla. Len si predstavte, že tú hru hráte na vrchnom poschodí mrakodrapu pri otvorených oknách a počas zemetrasenia 4. stupňa Richterovej stupnice. Pri čítaní sa niekoľkokrát vynorí otázka, čo by sa mohlo stať, ak by niekto nevyslovil tieto slová, ak by niekto nenavštívil tento obchod, ak by nesiahol na túto policu...
Zo všetkých kníh, v ktorých sa spomína holokaust, je Hana jednou z tých, ktoré ma zasiahli najviac. A to bez toho, aby dopodrobna popisovala zverstvá páchané v koncentračných táboroch, alebo lásku prekonávajúcu neuveriteľné prekážky. Táto kniha stavia skôr na postupnom realizovaní toho, čo sa zdalo nemožné, na stupňujúcom sa strachu, na neistote, snahe zabezpečiť svoju rodinu a majetok a nakoniec na zistení, že nič z toho nebolo dostačujúce.
Jednu vec však knihe musím vytknúť. Ona je tak strašne krátka! Po dočítaní poslednej strany som chvíľu triasla čítačkou, či z nej náhodou nevypadne ešte nejaká časť príbehu. Nadarmo. Alena Mornštajnová sa do písmena drží hesla, že v najlepšom treba prestať, takže v momente, keď som chcela Hanu sledovať ďalej a zistiť, ako si viedla, som ju musela nechať na pokoji. Niežeby príbeh nebol logicky ukončený alebo že by bol násilne uťatý a nedopovedaný, to ani náhodou. Práve že je tak dobrý, až sa čitateľovi máli. Ale možno je dobre, že viac nedostane, aby naopak nezostal, pardon za výraz, "prežraný".
Na záver si dovolím ešte jednu prosbu. Keď budete túto knihu čítať, neodsudzujte Hanu. Niektoré jej rozhodnutia mali fatálny vplyv na osud jej rodiny, ale previnila sa iba tým, že v nesprávnom čase milovala nesprávneho muža. Keby žila dnes, vyriešila by to "na Igora" - frustrovaným statusom na facebooku a vymazaním z priateľov. Žiaľ, v čase zúriaceho holokaustu znamenal aj najmenší nesprávny krok priepasť, z ktorej niet návratu. O to viac dúfam, že keď zazvonil zvonec, hoci Hanin príbeh nie je rozprávkou ani s prižmúrenými a prelepenými očami, ona žila ďalej aspoň trochu šťastne.
Prajem príjemné čítanie!