Egypťan Sinuhe - najpohodlnejší spôsob cesty k pyramídam
"Toto píšem ja, Sinuhe...Píšem to iba pre seba, nie preto, aby som sa zaliečal bohom a kráľom. Tak píšem toto iba pre seba samého a myslím, že tým sa odlišujem od všetkých pisárov minulosti, ako aj budúcnosti."
Na rozdiel od Egypťana Sinuheho, toto píšem ja, Lenka, a naozaj dúfam že nie iba pre seba. 15 kníh lekára Sinuheho je opäť dielo, ktoré sa vymyká môjmu štandardnému výberu a bez mučenia (ktorého sa postavám tejto knihy dostalo na jej stránkach viac než dosť) priznávam, že nebyť akútneho nedostatku iných alternatív, asi by tento pán čakal na poličke na svoj čas ešte riadne dlho. Možno by stihol medzitým napísať ďalších 15 kníh. Nuž, ale keď nemáte čo čítať, čítate to, čo máte a tak sa moja myseľ vydala na cestu nielen naprieč zemeguľou, ale aj naprieč časom, za hranice nášho letopočtu.
Mika Waltari prepožičal autorstvo svojej knihy hlavnej postave, a tak má dielo charakter autobiografie. Ako som už spomenula, v úvode nás Sinuhe niekoľkokrát ubezpečí, že to čo píše, píše iba pre seba, pretože vo vyhnanstve nemá veľa iných možností ako si skrátiť dlhú chvíľu. Začiatok preto môže pôsobiť na mnohých čitateľov ťažkopádne a odradzujúco - ale nevzdávajte sa! Hneď ako Sinuhe prestane presviedčať toho, kto jeho riadky číta, že by ich ani čítať nemal, pretože mu vonkoncom nie sú určené, začne sa odvíjať jeho zamotaný, dramatický, miestami krutý, miestami úsmevný, dlhý životný príbeh, ktorý začína jeho plavbou v trstinovej lodičke dolu prúdom Nílu. Nemýľte sa, trstinová lodička nie je staroegyptský ekvivalent bociana - skôr je to nie práve šťastne zvolená forma hniezda záchrany. Naozaj si nie som istá, či vôbec môže byť reč o záchrane, ak novorodenec vo vetchej lodičke upletenej z trávy splavuje rieku plnú krokodílov a inej hávede, ale žiaľ, egyptské nevernice sa k tomuto riešeniu uchyľovali často, keď sa ich manžel mal po roku plavby vrátiť k domácemu krbu a radosť z návratu by mu mohol trochu strpčiť potomok, ktorého by jeho manželka musela prenášať prinajlepšom 3 mesiace, aby ho mohol považovať za svojho. Sinuhe mal však šťastie aspoň na začiatku svojej životnej púte a jeho plavidlo zakotvilo pri dverách lekára Senmuta a jeho ženy Kipy. Starší bezdetný pár si vzal dieťa k sebe ako dar od bohov a vychoval ho ako vlastného.
Bolo by náročné (a nemiestne rozsiahle) popisovať detailnejšie obsah knihy a celý Sinuheho život. Vo svojich pamätiach sa vracia k mnohým zážitkom, ktoré spolu možno úplne nesúvisia, ale pre jeho život a osud celého Egypta mali nemalý význam. Takže sa to pokúsim vziať skrátka - Sinuhe potešil svojich adoptívnych rodičov, keď sa rozhodol stať po vzore otca lekárom, vzápätí ich zradil pre vrtochy jednej ženy, v hanbe a výčitkách opustil Egypt, aby na cestách spoznal odľahlé kraje a ich mravy, našiel lásku, znovu ju stratil, vrátil sa do Egypta, bol pri vzostupe a páde faraóna, zažil mier aj vojnu, zachránil svet...dobre, nie celý, ale egyptský určite, a odmenou mu bolo doživotné vyhnanstvo a samota.
Egypťan Sinuhe nie je len historickým románom zachytávajúcim reálne udalosti minulých tisícročí (teda reálne do tej miery, nakoľko sa podarilo archeológom správne rozlúštiť hieroglyfy). Je to neskutočný mix žánrov, nájdete tu históriu, autobiografiu, dobrodružstvo, romantiku, legendu, sexu viac ako vo 50 shades of whatever (samozrejme nie tak detailne popisovaného), miestami príbeh skĺzava aj do satiry - minimálne scéna, kde Sinuhe využije svoj šarm, aby vylákal z postaršej dvornej dámy informácie o svojom možnom pôvode, a ona ho potom naháňa po Tébach preoblečená za nevestu, je dosť úsmevná. Kniha zachytáva vládu faraóna Achnatona a jeho manželky Nefertiti (v tomto staršom vydaní Echnatom a Nofretete), jeho nešťastný pokus o náboženskú reformu aj krátku vládu jeho nástupcu Tutanchamóna. Ponúka čitateľovi silný námet na zamyslenie, keď mu ukáže, že tvrdohlavá snaha o zachovanie mieru ignorovaním agresie a ustupovaním môže napáchať viac zla, než vyostrený konflikt. Tu je najvýraznejšie vidieť paralelu s obdobím tesne po druhej svetovej vojne, keď Mika Waltari písal svoju knihu - aj Hitlera najskôr považovali len za ukričaného natierača, ktorý sa upokojí, keď dosiahne svoje.
Sinuheho pamäte neboli jednou z kníh, ktoré by som púšťala z rúk iba vtedy, keď som ich nutne potrebovala na niečo iné. Príbeh v nej je ako Níl, ktorý Sinuhe tak často spomína - niektoré pasáže sa valia dravým prúdom a strhnú vás so sebou, inokedy je to pokojná plavba, ktorú si užívate postupne. Rozprávač je lekár a filozof, takže sa pri svojom rozprávaní často zabudne v úvahách o zmysle života a nevyhnutnosti smrti - ale jeho úvahy sú nadčasové a nasadia skarabea (vhodnejší chrobák ako chrúst, vzhľadom na kontext) do hlavy aj súčasnému čitateľovi. Ani množstvo opisov nie je na škodu, práve naopak, mysľou som sa ocitla v zašitých tébskych uličkách, počúvala vravu na trhovisku a cítila vôňu hnoja...to posledné bol nakoniec traktor, ktorý išiel okolo práve keď som vetrala, ale to ostatné platí. Jediná oblasť, ktorá ma vyslovene nudila, bol popis vojny v závere knihy, ale to bola skôr porucha prijímača - mňa na hodnotenie stratégií a vojnovej taktiky fakt neužije. Našťastie to bola len jedna kapitola, takže ani ja som netrpela dlho.
A ešte jednu vec by som tejto knihe vytkla - že som sa nedozvedela viac o nenásytnej ženskej, ktorá Sinuheho zviedla a predurčila jeho ďalší osud. Čakala som, že postava, ktorá mala tak významný vplyv na život rozprávača, dostane aj neskôr viac priestoru, ale žiaľ, o jej motivácii a dôvodoch konania sa veľa nedozvieme. Nuž ale, raz sú to Sinuheho pamäte, a keď ju od určitého momentu už nestretol, tak my všetci ostatní máme smolu, pretože v roku 1335 p.n.l. ešte Google nemal taký dosah, aby sme ju vypátrali na vlastnú päsť.
Inak však túto knihu odporúčam každému, koho zaujíma dávna história, a pre milovníkov Egypta je "jako dělaná" (čo asi aj je). Popri fiktívnom príbehu sa dozviete naozaj aj veľa zaujímavých faktov, napríklad podrobnosti o tom, ako sa balzamovali mŕtve telá, aby zostali zachované pre posmrtný život. Rada na záver - neurobte tú istú chybu ako ja, a keď sa Sinuhe ocitne v Dome smrti, radšej večeru odložte. Nič tak nepovzbudí chuť do jedla, ako predstava kúskov mozgu plávajúcich v miske.
Prajem príjemné čítanie! :)