Cesta domov - extra porcia napätia a kúsok príbehu ako dezert
Keď príde reč na nemeckého spisovateľa Sebastiana Fitzeka, ľudia sa väčšinou delia na dve skupiny. Na tých, ktorí by mu dopriali ku káve 2 - 3 Xanaxy, vylepšili štýl vkusnou košieľkou s dlhými rukávmi zapínanými za chrbtom a poslali ho na relaxačný pobyt do čalúnenej miestnosti. Druhou skupinou sú čitatelia, ktorí jeho knihy milujú, hltajú ich ako koktejlové (koktailové? Nikdy neviem) čerešničky a nikdy nemajú dosť napätia, nečakaných zvratov a zahrávania sa s pozornosťou. Ak náhodou nepatríte ani do jednej zo spomínaných skupín, vitajte v klube, pohodlne sa usaďte, pizza dnes nebude, ale za rohom predávajú kebab. Môžete si ho kúpiť cestou domov. Ozaj, Cesta domov!
Cesta domov je moja fitzekovská druhotina (prvá bola Pasažier 23, ak by to niekoho zaujímalo). Strýko Sebastian sa tu pohráva so spoločensky veľmi citlivou témou, ktorou je domáce násilie páchané na ženách. Facky namiesto bozkov, znásilnenia namiesto milovania a mučenie v pravom zmysle slova musí pri svojom manželovi Martinovi trpieť aj Klara. A pretože nešťastie nechodí po horách (trochu turizmu by mu pritom nezaškodilo) ale po ľuďoch, Klara sa pripletie pod nohy a iné orgány aj sériovému Kalendárovému vrahovi, ktorý jej dá ultimátum - ak sa do vopred určeného dátumu nezbaví svojho psychotického manžela, podá si ju on sám - a to spôsobom, po ktorom smrť uvíta ako najlepšiu kamarátku. Čas vypršal a zúfalá Klara sa túla mestom s mobilom pri uchu, hľadajúc pomoc na sprievodcovskej linke, prostredníctvom ktorej sa ju operátor Jules snaží upokojiť a robiť jej spoločnosť, kým sa dostane do veľmi relatívneho bezpečia domova. Jules však čoskoro zistí, že Klara nie je jediná, kto má vážne problémy, a Klarina cesta domov sa s každým krokom predlžuje, namiesto toho aby sa skracovala.
Slovo, ktoré túto knihu vystihuje snáď najlepšie, je "napínavá". To jej veru uprieť nemôžem - od prvej strany až po tú poslednú, stále sa niečo deje, stále je niekto v ohrození, na povrch vyplávajú nové fakty (a časti ľudských tiel), iné doteraz známe skutočnosti sú spochybňované a tak ďalej. Lenže všetkého veľa škodí - ako keby ste si dali kapustnicu, potom šalát, polku kapra a ako dezert salónky z vlastného stromčeka aj zo stromčekov troch susedov (hypoteticky - počas lockdownu nemáte čo obžierať stromčeky susedom!). Každý chod je super, ale v konečnom dôsledku vám bude zle ešte dva dni, ak neskončíte rovno na výplachu žalúdka. A tak to bolo v mojom prípade aj s touto knihou. Číta sa samospádom - ani neviete ako, a ste na konci. Ja som ju dala za dva dni, a aj to len preto že v telke išiel Pacho, hybský zbojník, inak by sa to dalo stihnúť aj za jeden. Je ťažké ju odložiť, pretože sa ani na dva riadky neprestane niečo diať. A v tom práve vidím problém. Napätie negraduje, ono je konštatne prítomné počas celého deja. Postavy nemajú chvíľku pokoja, tým pádom ani čitateľ nemá príležitosť na chvíľku spomaliť a nechať si príbeh trochu uležať v hlave. Dovolím si dokonca povedať (po tom, čo zaleziem do virtuálneho protiatómového krytu skryť sa pred paľbou nesúhlasnej kritiky), že Sebastian Fitzek nasilu pumpuje do deja napätie a vypäté situácie aj na úkor rozprávačského prejavu. V tejto knihe nájdete viac priamej reči než kdekoľvek inde, väčšinu deja totiž tvorí telefonický dialóg Klary a Julesa. Aj preto sa číta tak dobre, málinko opisov, minimum siahodlhých úvah, len dialógy a akcia. Niekomu to na perfektný dojem z knihy stačí, ale ja som asi predsa len trošku náročnejšia (a to fakt nie som náročný čitateľ, ak nie je nič iné po ruke, prečítam si aj obal od keksov).
Domáce (aj verejné) násilie je ústredným motívom knihy, ale pôsobí skôr ako taký predskokan pre ďalšie udalosti. Fitzek sa síce pokúša nahliadnuť do psychiky mužov, ktorí z rôznych príčin vystavujú svoje manželky a deti otrasnému zaobchádzaniu, a tieto scény sa čítajú ťažko, najmä keď si človek uvedomí, že v mnohých domácnostiach ide o nechutnú realitu, ale zostáva v medziach svojho žánru, a tak ani svojim hrdinkám neponúka možnosť vyslobodenia sa a necháva ich pasívne znášať bitky, ponižovanie aj horšie veci, až kým sa nedostanú do zorného poľa Kalendárovému vrahovi, ktorý vezme ich osud do vlastných rúk.
Fitzekove knihy sú známe aj absolútne originálnymi a nepredvídateľnými dejovými zvratmi, z ktorých čitateľ padne na zadnicu alebo na nos, podľa toho ktorým smerom má ťažisko. Samozrejme ani v prípade Cesty domov nezostáva svojej povesti nič dlžen - chvíľu si myslíte jedno, potom vám naznačí druhé, aby mohol príbeh nasmerovať k tretiemu a nakoniec odhaliť štvrté. Ono je to aj fajn a mám rada knihy, pri ktorých ani na chvíľu neverím svojmu úsudku, ale tentokrát toho bolo až príliš. Fitzek zápletku tak zamotal, že gordický uzol je pri nej len mašlička na detskej topánočke. Povedala by som, že sa tak veľmi snažil o bombastické šokantné prekvapenie, až miestami dostala na frak logika a mnoho otázok zostalo nezodpovedaných. Akoby viedol príbeh jedným smerom, potom ho všemožnými donucovacími prostriedkami prinútil zmeniť smer a spätne sa tomu vynasnažil dať zmysel. Prekvapení budete isto. Spokojní? No, snáď aj to, len nemôžete byť ako ja a chcieť mať vo všetkom nejaký "řád" a logiku.
Aby som to teda nejak zhrnula, Cesta domov určite nie je zlá kniha, ale z môjho pohľadu ani nič výnimočné. Fanúšikovia Fitzeka sú zaiste opäť nadšení, lebo táto kniha má všetko, čo od svojho obľúbenca očakávajú: napätie, drsné scény, nepredvídateľný dej a šokujúci záver. Ak máte chuť na dobrý triler, tak je to určite dobrá voľba. Len nemôžete očakávať príliš veľa pridanej hodnoty.
Prajem príjemné čítanie! :)